Mám problém. Neustále sa točím v problémoch. Frustruje ma to. Cítim sa príšerne. To sú najčastejšie slová, ktoré dookola riešime. Ako riešiť všetky naše problémy?
Všetky naše problémy vieme riešiť najľahším a pritom tak ťažkým spôsobom – zameraním pozornosti na prítomný okamih.
Skúste sa aspoň na chvíľu zamerať svoju pozornosť na prítomný okamih, ponoriť sa do neho a opýtate sa sami seba: „aký problém mám práve teraz“? Ak ste naozaj v prítomnosti, tu a teraz, odpoveď nepríde. Nemôže prísť, pretože ak je naša pozornosť plne sústredená na prítomný okamih, nedávame priestor našej have, našej mysli.
Myseľ podvedome miluje problémy, pretože nám dávajú určitú identitu. Myseľ reaguje na to, čo sme prežili, čo máme uložené v podvedomí, respektíve v časti mozgu Amygalda, ktorá je centrom emócii. A tá naša myseľ neustále hľadá nejaké podnety, akoby na každú situáciu reagovala. V určitom zmysle nás chce chrániť, ale tým, že ideme v naučených vzorcoch autopilota, necháme sa ňou plne riadiť.
Problém nastáva vtedy, keď sa určitou situáciou zaoberáme bez toho, aby sme si ju uvedomili, aby sme sa pokúsili o jej vyriešenie. Príde problém a my s ním bojujeme ako na bitevnom poli. Neustále vytvárame tlak a ten prináša odpor a ďalšie problémy. Tieto naše problémy nás tak zahlcujú tak, že stráca povedomie o živote samom, o našom bytí. Bytie znamená byť tu a teraz a vnímať to, čo sa deje práve teraz celým svojim telom, mysľou, našimi pocitmi a zmyslami, v jednej celistvosti. Namiesto toho, aby sme hlavou neustále splietali ako budeme problém riešiť, ponorme sa do neho celým svojim vedomím v prítomnosti, precíťme ho celým svojím telom, všetkými zmyslami, počúvajme, čo nám hovorí ako sa k nám prihovára. A tu nastáva moment uvedomenia. Autopilot sa vypína a my sa stávame kapitánom nášho plavidla životom. Môžeme problém riešiť alebo ho prijať tak ako je. Prijatím situácie od srdca ho vlastne rozpúšťame. Aj keď situáciu musíme vyriešiť, už to nie je problém. Je to výzva, ako ju vyriešiť čo najlepšie, v prítomnosti bez posudzovania a protitlaku.
V jednom videu je dokonca naša myseľ prirovnaná k opici v hlave, ktorá neustále tára (Monkey mind). Aby sme ju zastavili, tak jej musíme dať prácu, aby venovala pozornosť niečomu inému.
Najjednoduchším spôsobom ako dať prácu našej mysli, je nechať ju všímať si náš dych v tele. Bez posudzovania, bez úsilia. Len si všímať svoj dych a kedykoľvek prídu negatívne myšlienky, ponoriť sa na chvíľu do svojho dychu. Náš dych je ako kotva, ako útočisko pred všetkým, čo príde. A ak budeme našu myseľ trénovať, postupne sa jej už nebude chcieť namáhať sa a neustále nám niečo rapotať. A aby sme ju ešte trochu lepšie ovládli, povieme si, že všetko je dobré, všetko je tak ako má byť.
Zväčša ak vytvoríme vo svojej hlave problém, vytvoríme aj bolesť, či už fyzickú alebo emocionálnu. Predísť tomu môžeme, ak sa rozhodneme nevytvárať si už žiadnu bolesť. Táto voľba je opäť tak jednoduchá a pritom tak ťažko uchopiteľná. A neurobíme s ňou nič, kým nebudeme tak presýtený utrpením, že sa rozhodneme s tým skončiť. A cesta je bytie v prítomnom okamihu. V prítomnom okamihu, keď sa ponoríme do svojho tela, môžeme každú bolesť precítiť, priniesť u do nášho uvedomenia, pochopiť, prijať a s láskavou pozornosťou zjemniť. A ak nevytvárame bolesť sebe samému, netvoríme ju ani iným.
Naladiť sa na prítomný okamih môžeme v meditácii. Jednou z meditácií je meditácia všímavosti. Ponoríme vedomie do svojho tela a dáme pozornosť všetkému, čo sa tu deje. Všímavosť, teda plná myseľ niečoho iného ako našich myšlienok a problémov. Túto cestu prináša Mindfulness a rôzne meditácie v rámci programu Mindfulness MBSR (Mindfulness Based Stress Reduction – na znižovanie stresu). Je to technika, ktorej základom je východná filozofia. Vytvoril je v roku 1979 molekulárny biológ Prof. Dr. Jon Kabat-Zinn. Dlhé roky bola vedecky skúmaná a je podložená celou radou dôkazov. Pomáha nielen zvládať stres a naše problémy, ale aj pri psychických a zdravotných problémoch. Prináša ľudskosť, empatiu a láskavú pozornosť.
Obrázok od Gerd Altmann z Pixabay