Cesta našej duše od zdroja naspäť domov je dlhý cyklus mnohých životov. Je to cesta najskôr smerom von od nášho zdroja, ktorá nás postupne učí zdokonaľovať sa. Až dosiahne naša duša určitý bod, potom je postupne ťahaná hlasom svojho vnútra späť.
V takmer všetkých ľudových rozprávkach sa najskôr mladý muž vydáva na cestu do sveta, aby tu okúsil rôzne skúšky, nástrahy a zdokonalil sám seba. Až po rokoch ho začne hlas domova volať naspäť a tak sa domov vracia ako udatný muž, plný sily aj znalosti.
Nejako podobne je to aj s našou dušou, našim JA. Najskôr sme museli prejsť rôznymi skúškami, nástrahami a prekážkami. Potrebovali sme okúsiť rôzne prejavy hmoty, moci, ega. Len tak sme sa mohli zdokonaliť. Potrebovali sme zakúsiť naplniť túžby, zažiť úspech, prekonať strach a nabrať odvahu.
Je to túžba návratu k zdroju. Koľkí z Vás sa večer pozerajú na hviezdičky na oblohe a ich duša kričí chcem ísť domov. Hoci som tu na tomto svete spokojná a šťastná, tento pocit zažívam čoraz častejšie. Je to volanie domova.
Zrazu si začíname uvedomovať, že cesta sa rozdvojuje. Chceme ísť iným smerom, novou cestou. Táto cesta je na začiatku ale plná chaosu. Na začiatku cesty nie sme pripravení. Stále sa ešte zaoberáme fyzickými úlohami, všade na nás kričia, že úspech je byť bohatý, mať dobrý flek, úspešnú firmu. Je to útok na náš rozum, ktorý ešte stále nie je v zjednotení s našou dušou, naším JA. Čím viac si začíname uvedomovať svoju dušu, svoje JA, tým viac sa dostávame do chaosu. Nevieme poriadne ovládať emócie. To nás nikde v škole neučili. Učili nás poslúchať a ísť s davom, ale to my už nechceme.
Učili nás vytýčiť si ciele a ísť za nimi. Ale naše ciele sú zrazu úplne iné-
Sme často v kolektíve konfrontovaný mocou, sebectvom, egom, narcizmom. Prestávame tieto vlastnosti chápať, utekáme pred nimi. Prichádzajú rôzne prekážky, rôzne skúšky. Každá nezvládnutá skúška, emócia nás opäť vráti o kúsok späť. Bojujeme, ale tým sa točíme v jednom kruhu.
Začíname si uvedomovať, že cestu, ktorú sme si vybrali musíme prijať. Všetky tie prekážky, pretože oni nás posúvajú naspäť domov. Prekážkami, chorobami, ľuďmi, ktorí nám znepríjemňujú život si čistíme svoje predošlé nezvládnuté situácie. Je to tá správna cesta duše domov.
Uvedomujeme si, že nemá zmysel hnevať sa na osud, ani zvaľovať vinu na iných. Svoje bremeno musíme preniesť na druhý breh sami.
V čase keď som sama riešila ako z tohto bludného kruhu von, mi prišla taká „náhodná myšlienka“. Vezmi svoj kríž nasleduj ma. Túto vetu som dobre poznala, ale nikdy som si ju neuvedomovala v tomto kontexte.
Keď konečne začujeme volanie duše a porozumieme mu, zmenia sa všetky životné pravidlá. Keď sme si veľkým úsilím osvojili pravidlá na úspešný život, ktoré sú nám denne podsúvané spoločnosťou, médiami, okolím, zistíme, že nám už neslúžia. Už nie je pre nás dôležitý rozvoj materiálnej podstaty a fyzickej odvahy. Už nechceme dosahovať osobné ciele, ale potrebujeme používať svoju silu a lásku službe ostatným.
Tu sa ale ešte musíme naučiť prijať bez výhrad aj tých, ktorí sú ešte na ceste za svojim osobným úspechom, ktorí sa učia ako byť úspešní a bohatí, ako dosahovať svoje osobné ciele. Aj oni raz zmenia svoj smer cesty a uvedomia si svoju podstatu duše.
Na ceste domov nás čaká rovnako veľa úsilia. Našou povinnosťou je riešiť veci a úlohy tak, že berieme dobro všetkých, nielen nás samotných. Je to cesta pochopenia, uvedomovania si a bezvýhradného prijatia. Je to služba, ktorá vyžaruje zo srdca.
Sme čoraz viac ochotnejší vzdať sa, chápať, odpúšťať. Dôležitými sa stávajú ciele duše, ako ciele osobnosti.
Zjednocujeme svoje Ja a svoje vedomie, čím ho posúvame vyššie. Neustále počúvame o tom ako zvyšovať svoje vedomie. Zvyšovanie vedomia musí prísť ale zvnútra a nie z vonku. Zvyšovanie vedomia je práca na sebe, posúvanie hraníc k vyšším cieľom.
A nepomôžu nám žiadne zázračne techniky, kým neotvoríme svoje srdcia, nespracujeme svoje emócie a neprijmeme život tak ako plynie a všetkých ľudí vrátane seba bez výhrad.
Až sa dostane do tohto cieľa celé ľudstvo, potom môže prísť Raj na zemi.