Zázrak lásky, vďačnosti a odpustenia
Strach rozpúšťa láska, vďačnosť a odpustenie
Sme čoraz viac svedkami našich vlastných obáv a strachov. Žijeme časy maximálnej neistoty a kolektívny strach dosahuje najvyššiu úroveň, akú povojnová generácia zažila. Cítime napätie, nepokoj, obavy z budúcnosti. Zvykli sme si na určitý štandard a ten sa rúca ako domček z karát.
Politici v niektorých krajinách hovoria o kolektívnom zvyšovaní imunity. Ale nikto v médiách nehovorí o kolektívnom zvyšovaní vedomia a o kolektívnom prebudení.
Posledné desaťročia priniesli výrazný tlak na výkon. Firmy z roka na rok zvyšovali svoje predajné plány, marketing útočil čoraz agresívnejšie, len aby sme míňali zarobené peniaze na nový telefón, televízor, práčku, novinky a značky módneho priemyslu. Tak sme boli „zažratí“ do tohto kolobehu života, že sme zabudli žiť. Na otázku ako žiješ, drvivá väčšina ľudí odpovedala, že rýchlo. Veď to poznáš, robota, deti, krúžky, domácnosť… nemám čas na nič iné. A jediný čas kedy sme žili bol čas keď sme si dovolili vyraziť na predlžený víkend alebo niekam na dovolenku.
A zrazu bum, zo dňa na deň sa celý kolobeh nášho života zmenil. A stres z nedostatku času sme zamenili za stres zo strachu a obáv.
A keďže každá minca má dve strany, je vhodné pozrieť sa aj na tú druhú. Tento strach nás pomaly začína prebúdzať. Tak ako idú dni, prijímame situáciu. A prijatie predchádza zmene. Prestávame bojovať a viac tvoriť. Viac si pomáhať. Začíname vidieť ľudskú stránku nášho života, ktorú sme roky chránili, ktorú sme v sebe uzatvárali, ktorá v to uponáhľanom živote nebola in.
Začíname cítiť naše srdcia.
Začína sa v nás prebúdzať viac lásky. Cítime vďačnosť za to, čo máme práve teraz. Cítime spolupatričnosť a pomáhame si navzájom. Nezištne. Šijeme rúška a rozdávame tým, čo ich potrebujú. Tlieskame našim obetavým zdravotníkom. Po dlhých rokoch sme si uvedomili, že s nami žije a obýva túto krajinu aj generácia najstarších, na ktorých sme nemali čas. Generácia našich rodičov a starých rodičov, ktorá je v tejto chvíli tak zraniteľná.
Táto doba nám priniesla spomalenie. Zrazu sme vystúpili z neustáleho robenia do bytia v prítomnom okamihu. Pomaly sa zobúdzame z našich vzorcov autopilota, teda zabehaných rutinných činnosti a učíme sa prežívať prítomný okamih s deťmi, parterom, s rodičmi, tvoríme, maľujeme, otvárame kreativitu uloženú hlboko v nás,
Tento čas nám priniesol šancu na zmenu a uvedomenie. Šancu nájsť v sebe zázrak lásky, súcitu a spolupatričnosti. Zázrak ľudskosti. My všetci sme jedna veľká rodina ľudstva. V angličtine je na to krásny výraz „human being“.
Je úžasne vidieť ako sa ľudstvo prebúdza. Ako strach, ktorý máme vo svojom vnútri meníme na ľudskosť a spolupatričnosť.
A najvyššou úrovňou ľudskosti je prijatie.
Prijatie ľudskej bytosti tak ako je bez posudzovania, bez hodnotenia.
Možno je čas uvedomiť si, čo nám bráni otvoriť srdce ešte viac. Možno je v našom srdci nejaký hnev, neprijatie, alebo urazené ego z dávnych čias. Možno je čas prestať hodnotiť a posudzovať. Každý sme nejaký a to z nás robí ľudské bytosti. Každý z nás si nesie svoje vlastné vzorce, ktoré ovplyvňujú naše reakcie. A uvedomenie si týchto rozdielov prináša prijatie. Prijatie bez posudzovania.
Odpustenie je najvyšší prejav lásky
A možno je čas vystúpiť ešte o stupeň vyššie a odpustiť. Uvoľniť svoje srdce a odpustiť ľuďom, ktorí nám možno nechtiac a nevedomky ublížili. A možno že to ani nebolo ublíženie, len my sme to tak vnímali.
Možno je čas zdvihnúť telefón a zavolať niekomu, kto nám leží na srdci a povedať mu milé a povzbudivé slová. A možno je to pre nás ťažké, ale tá úľava na srdci stojí za to.
Zázrak lásky je vec, ktorá zvyšuje naše vedomie. Čím viac budú naše srdcia vyžarovať lásku, tým viac budeme zvyšovať naše kolektívne vedomie.
